Nebezpečenstvo antikoncepcie pre človeka
13. 2. 2010
MARIÁNSKE KŇAZSKÉ HNUTIE (MKH)
Panna Mária (Matka Ježiša Krista) prostredníctvom Don Stefano Gobbi:
"... pomáhajte kresťanským rodinám žiť ako malé spoločenstvá milosti a modlitby, eucharistie a lásky a vymaňte ich z ťažkého nebezpečenstva rozdelenia a rozvodu, z používania prostriedkov, zabraňujúcich životu a z nebezpečenstva potratov, ktoré vzrastajú vo všetkých častiach sveta." (30.6.1994)
Mgr.Ján Dubina
Úvod
Človek, jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého, nemôže sám seba úplne nájsť inak, ako v naozajstnom darovaní seba samého. Toto darovanie sa môže v plnej miere realizovať jedine v manželskom živote. Manželská láska, spájajúc ľudské s božským, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu, preniká celý ich život a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzmáha. Táto láska sa obzvlášť prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Preto akty, ktoré manželia medzi sebou dôverne a bezúhonne vykonávajú, sú mravne dobré a ušľachtilé, ak sa konajú dôstojným spôsobom. Vtedy vyjadrujú a napomáhajú vzájomné sebadarovanie.
Už v Knihe Genezis nachádzame Božiu výzvu: „Ploďte sa a množte“ (porov. Gn 1, 28). Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Manželia majú spolupracovať s láskou Stvoriteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu. Cirkev sa zmienila o tom, že vie o okolnostiach, pre ktoré manželia nemôžu dočasne zvýšiť počet detí, napríklad životné podmienky a okolnosti, materiálne i duchovné podmienky doby, životná úroveň, pracovné a bytové podmienky, narastajúce požiadavky v ekonomickej oblasti i v oblasti vzdelávania a výchovy mládeže,... Avšak konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Čo sa týka spôsobu konania, nech sú si kresťanskí manželia vedomí, že si nesmú počínať podľa svojej ľubovôle, ale že sa vždy musia riadiť svojím svedomím, ktoré má byť v súlade s Božím zákonom. Koncil odsudzuje tých, ktorí sa pokúšajú riešiť takéto situácie nemravným spôsobom, i keď výslovne nespomína antikoncepciu.
Za posledné roky sa pojem antikoncepcia veľmi rozšíril aj na Slovensku. Mnohé firmy, ktoré produkujú antikoncepciu, sa v propagačných letákoch vyjadrujú, že antikoncepcia je normálnou súčasťou života. Otázka antikoncepcie je zrejme najdiskutovanejším problémom manželskej čistoty, teda manželského života v súlade s mravným poriadkom. Táto práca chce reagovať na tento problém a na základe dokumentov Magistéria poukázať na to, prečo je antikoncepcia nemorálna. Toto stanovisko Cirkvi bude rozdelené do troch bodov, ktoré nám otvoria pohľad na hriešnosť antikoncepcie. Posledný bod nám ozrejmí, ako antikoncepcia škodí nielen samotnej rodine, ale aj spoločnosti.
Pojem „antikoncepcia“
Antikoncepcia pochádza z latinských slov anti - proti a concipio - počať. Jedná sa tu teda o umelé zneplodnenie. Antikoncepcia na rovine subjektívnej znamená úmysel zabrániť pri manželskom styku počatiu, na rovine objektívnej sú takto označované rôzne antikoncepčné metódy alebo prostriedky.
1. Antikoncepcia sa protiví prirodzeným zákonom, ktoré ustanovil Boh
Encyklika Pavla VI. Humanae vitae hneď v prvom bode hovorí: „Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom.“ Každý manželský akt má na základe prirodzeného zákona dve neoddeliteľné vlastnosti: zjednotenie (význam spojivý) a plodenie (význam plodivý). „Ak sa zachovajú obe tieto základné vlastnosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný.“
Keď sa manželia vzájomne dávajú jeden druhému, usilujú sa o také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí. Na základe tejto skutočnosti treba povedať, že „rodičovstvo dvíha manželov na hodnosť bezprostredných spolupracovníkov samého Stvoriteľa v diele stvorenia nového človeka. V okamihu splynutia buniek - spermie a vajíčka v pohlavných ústrojoch ženy, manželia sa stávajú rodičmi - odovzdávajú dieťaťu fyzický život. Darcom života je však sám Boh, ktorý v tom okamihu obdarúva ich dieťa nesmrteľnou dušou. Manželský akt za použitia antikoncepcie je samovoľným konaním proti Božiemu zákonu vpísanému do prirodzenosti človeka.“ Charta práv rodiny, ktorú predložila Apoštolská Stolica 22. októbra 1983, v treťom článku tiež pripomína, že prirodzený mravný poriadok odmieta antikoncepciu.
V knihe Láska a zodpovednosť od Karola Wojtylu je antikoncepcia opísaná ako úmyselné zamedzenie plodenia ľudskými bytosťami konajúcimi proti poriadku a zákonom prírody. Muž a žena používajú (alebo jeden používa so súhlasom druhého) umelé metódy alebo prostriedky s cieľom znemožniť plodenie. „To znamená, že muž a žena pri pohlavnom styku používajú kondómy, pilulky alebo iné prostriedky, aby žena neotehotnela. To je v protiklade s prirodzeným a Božím zákonom. Dieťa je dar od Boha.“ Pavol VI. pripomína, že Učiteľskému úradu Cirkvi patrí vykladať prirodzený mravný zákon a teda „Cirkev tým, že upozorňuje ľudí na zachovávanie noriem prirodzeného zákona, objasňovaného svojou stálou náukou, zároveň poučuje, že akýkoľvek manželský akt musí zostať otvoreným na odovzdávanie života.“ Preto „treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života.“
2. Antikoncepcia stavia manželov do úlohy vlastníkov života
„Boh je Pánom života a dáva život a rodičia sú spolupracovníkmi Boha a užívateľmi prameňov života. Používaním antikoncepcie je poriadok opačný. Manželia sa stavajú do úlohy Pána Boha - darcu života.“ Tým, že používajú antikoncepciu, „manželia si akosi privlastňujú kompetenciu Pána Boha a z vlastnej vôle robia konečné rozhodnutie o povolaní ich dieťaťa k životu. Takto konajúc, pretŕhajú puto s Bohom.“ Pavol VI. hovorí: „Kto však používa dar manželskej lásky a pritom zachováva zákony plodenia, nepovažuje sa za pána prameňov života, ale skôr za služobníka Stvoriteľovho úmyslu. Ako totiž človek nemá vo všeobecnosti bezhraničnú moc nad svojím telom, tak ju nemá, a to pre osobitný dôvod, ani nad plodivými schopnosťami ako takými, pretože tieto svojou povahou sú zamerané na plodenie ľudského života, ktorého počiatkom je Boh.“
Vo svojom príhovore v Castel Gandolfo v roku 1983 povedal Svätý Otec Ján Pavol II., že „používaním antikoncepcie sa manželia nepovažujú za spolutvorcov so stvoriteľskou Božou mocou, ale sami sa považujú za konečnú inštanciu ľudského života. Takto chápaná antikoncepcia musí byť objektívne odsúdená, ako od základu nedovolená, do takého stupňa, že sa nedá nikdy zo žiadnych príčin ospravedlniť.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Manželia tým, že sú povolaní dávať život, majú účasť na stvoriteľskej Božej moci a na Božom otcovstve: Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou.“
3. Antikoncepcia ničí osobné puto medzi manželmi
Dozrievanie manželskej lásky od erotickej k čoraz hlbšej osobnej láske sa dokonáva cez obetavosť, premáhanie vlastného egoizmu a stálym úsilím čoraz lepšie pochopiť manželského partnera. Jednou z podmienok v rozvoji lásky je plné akceptovanie partnera takého, aký je. Láska je darom zo seba. Pri používaní antikoncepcie sa umocňujú egoistické postoje. Antikoncepcia spôsobuje degradáciu manželského aktu, lebo vzájomný dar osôb - čiže možné materstvo ženy a otcovstvo muža nie sú uctené a prijaté. Jednou z podmienok rozvoja manželskej lásky je prijatie spolumanžela ako osoby a túžba po jeho dobre. Manželský sexuálny akt musí byť aktom pravdivej lásky medzi osobami, to znamená, že musí mať vnútorný charakter osobnej jednoty tela i duše.
Okrem námietky, že umelé antikoncepčné metódy porušujú otvorenosť manželského aktu pre život, ktorú uviedol už Pavol VI., nachádza Ján Pavol II. druhú námietku v tom, že tieto metódy ničia hodnotu úplného sebadarovania: „Vždy, keď manželia používajú antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich pohlavného spojenia, počínajú si ako „sudcovia“ nad Božím plánom a „manipulujú“ a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu „totálneho“ darovania. Takto prirodzenému „slovu“, ktoré vyjadruje pôvodný zmysel vzájomného darovania sa manželov, prekážanie počatia dáva protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k plnému darovaniu celej osoby.“
„Plodnosť je dar, je jedným z cieľov manželstva, lebo manželská láska prirodzene smeruje k tomu, aby bola plodná.“ Dieťa neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením. Preto Cirkev, ktorá je na strane života, učí, že je potrebné, aby každý manželský úkon zostal sám v sebe otvorený na plodenie ľudského života.“
„Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému.“ „Antikoncepcia spôsobuje degradáciu manželského aktu, privádzajúc ho k sexuálnym skúsenostiam, kde nieto opravdivej lásky, lebo každý z manželov myslí iba na vlastné prežitie aktu.“ Pri používaní antikoncepcie je pohlavnosť využívaná ako predmet, ktorý rúca osobnú jednotu duše i tela, rozbíja samotné dielo Boha Stvoriteľa, v najhlbšom spojení prírody a osoby.
K všetkým týmto vyjadreniam treba pripomenúť základnú morálnu zásadu, že „nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro: totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti. Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života.“
4. Antikoncepcia škodí spoločnosti
Používanie antikoncepcie má dopad nielen na manželských partnerov, ale poškodzuje aj iných. Keď hovoríme o nemorálnosti antikoncepcie, je potrebné spomenúť aj tento problém. Pretože už sa tu nejedná len o jednotlivcov, ale o celú spoločnosť. Hovoria o tom nasledovné body:
· Keď sa zdá, že nehrozí „nebezpečenstvo“ počatia, vzrastá pokušenie k pohlavnému styku v situáciách, v ktorých by bolo počatie dieťaťa nezodpovedné, teda mimo manželstva. Výsledkom je rozšírená promiskuita (voľný pohlavný styk), manželská nevernosť a všeobecný pokles mravnosti.
· Promiskuita má za následok zvýšený výskyt pohlavných chorôb.
· „Muži, čo si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si z nich nástroj pre svoju žiadostivosť.“
· Vylúčenie plodivého prvku z pohlavného styku vedie k prijímaniu iných sterilných sexuálnych aktivít, ako je napríklad homosexualita.
· Tým je tiež otvorená cesta k odosobnenej „výrobe“ detí v skúmavkách.
· V prípade neúspešnosti antikoncepcie je pre rodičov jediným východiskom potrat.
· Hrozí nebezpečenstvo, že by sa zlá moc dala do rúk tým predstaviteľom verejnej moci, ktorí sa nestarajú o prikázania morálneho zákona. Potom by sa nedalo zabrániť tomu, aby verejná moc nepodporovala antikoncepčné prostriedky, by dokonca ich nenariadila používať všetkým, kedykoľvek to uzná za potrebné.
Záver
Na celom svete je známe, že antikoncepcia vznikla zo strachu pred dieťaťom. Avšak pri jej používaní tento strach nie je odstránený, ale trvá, ba dokonca narastá, pretože žena si uvedomuje, že každý antikoncepčný prostriedok sa môže ukázať ako chybný. Tento strach prerastá až do situácie, keď žena siaha viac po radikálnych prostriedkoch - prostriedkoch skorého potratu.
I keď sa dostávajú do popredia masovokomunikačné prostriedky, ktoré často propagujú antikoncepciu ako znak pokroku a výdobytok slobody a kresťanskú morálku predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku, náuka Cirkvi v tejto oblasti je jasná. Používanie antikoncepcie je mravne neprípustné, či už ide o priame prerušenie už začatého procesu plodenia (prerušovaná súlož) alebo akýkoľvek zásah, ktorý zamýšľa znemožniť splodenie života (rôzne tabletky, hormonálna antikoncepcia, vnútromaternicová antikoncepcia, bariérové metódy, chirurgická antikoncepcia). „Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať, a nikdy nebude smieť vyhlásiť za dovolené to, čo je naozaj nedovolené, pretože to svojou povahou vždy odporuje pravému dobru človeka.“
Smernice o antikoncepcii vyvolali veľkú núdzu mnohých manželských párov, ktoré chcú žiť v súlade Magistéria, avšak nenachádzajú pre to v sebe dostatočnú silu. Preto pochopiteľne túžia po určitom uvoľnení príslušných noriem. Morálna teológia je na jednej strane povinná vychádzať z učenia Magistéria, na druhej strane však týmto manželským párom pomôcť. (Seba)výchova by však nemala smerovať k odstráneniu tejto nepohodlnej normy, ale ani k neúprosnému vyžadovaniu niečoho, čo nie je uskutočniteľné v prítomnej chvíli. Treba dospieť k uznaniu hlasu učiacej Cirkvi s určitou nádejou do budúcnosti.
Pojem „antikoncepcia“
Antikoncepcia pochádza z latinských slov anti - proti a concipio - počať. Jedná sa tu teda o umelé zneplodnenie. Antikoncepcia na rovine subjektívnej znamená úmysel zabrániť pri manželskom styku počatiu, na rovine objektívnej sú takto označované rôzne antikoncepčné metódy alebo prostriedky.
1. Antikoncepcia sa protiví prirodzeným zákonom, ktoré ustanovil Boh
Encyklika Pavla VI. Humanae vitae hneď v prvom bode hovorí: „Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom.“ Každý manželský akt má na základe prirodzeného zákona dve neoddeliteľné vlastnosti: zjednotenie (význam spojivý) a plodenie (význam plodivý). „Ak sa zachovajú obe tieto základné vlastnosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný.“
Keď sa manželia vzájomne dávajú jeden druhému, usilujú sa o také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí. Na základe tejto skutočnosti treba povedať, že „rodičovstvo dvíha manželov na hodnosť bezprostredných spolupracovníkov samého Stvoriteľa v diele stvorenia nového človeka. V okamihu splynutia buniek - spermie a vajíčka v pohlavných ústrojoch ženy, manželia sa stávajú rodičmi - odovzdávajú dieťaťu fyzický život. Darcom života je však sám Boh, ktorý v tom okamihu obdarúva ich dieťa nesmrteľnou dušou. Manželský akt za použitia antikoncepcie je samovoľným konaním proti Božiemu zákonu vpísanému do prirodzenosti človeka.“ Charta práv rodiny, ktorú predložila Apoštolská Stolica 22. októbra 1983, v treťom článku tiež pripomína, že prirodzený mravný poriadok odmieta antikoncepciu.
V knihe Láska a zodpovednosť od Karola Wojtylu je antikoncepcia opísaná ako úmyselné zamedzenie plodenia ľudskými bytosťami konajúcimi proti poriadku a zákonom prírody. Muž a žena používajú (alebo jeden používa so súhlasom druhého) umelé metódy alebo prostriedky s cieľom znemožniť plodenie. „To znamená, že muž a žena pri pohlavnom styku používajú kondómy, pilulky alebo iné prostriedky, aby žena neotehotnela. To je v protiklade s prirodzeným a Božím zákonom. Dieťa je dar od Boha.“ Pavol VI. pripomína, že Učiteľskému úradu Cirkvi patrí vykladať prirodzený mravný zákon a teda „Cirkev tým, že upozorňuje ľudí na zachovávanie noriem prirodzeného zákona, objasňovaného svojou stálou náukou, zároveň poučuje, že akýkoľvek manželský akt musí zostať otvoreným na odovzdávanie života.“ Preto „treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života.“
2. Antikoncepcia stavia manželov do úlohy vlastníkov života
„Boh je Pánom života a dáva život a rodičia sú spolupracovníkmi Boha a užívateľmi prameňov života. Používaním antikoncepcie je poriadok opačný. Manželia sa stavajú do úlohy Pána Boha - darcu života.“ Tým, že používajú antikoncepciu, „manželia si akosi privlastňujú kompetenciu Pána Boha a z vlastnej vôle robia konečné rozhodnutie o povolaní ich dieťaťa k životu. Takto konajúc, pretŕhajú puto s Bohom.“ Pavol VI. hovorí: „Kto však používa dar manželskej lásky a pritom zachováva zákony plodenia, nepovažuje sa za pána prameňov života, ale skôr za služobníka Stvoriteľovho úmyslu. Ako totiž človek nemá vo všeobecnosti bezhraničnú moc nad svojím telom, tak ju nemá, a to pre osobitný dôvod, ani nad plodivými schopnosťami ako takými, pretože tieto svojou povahou sú zamerané na plodenie ľudského života, ktorého počiatkom je Boh.“
Vo svojom príhovore v Castel Gandolfo v roku 1983 povedal Svätý Otec Ján Pavol II., že „používaním antikoncepcie sa manželia nepovažujú za spolutvorcov so stvoriteľskou Božou mocou, ale sami sa považujú za konečnú inštanciu ľudského života. Takto chápaná antikoncepcia musí byť objektívne odsúdená, ako od základu nedovolená, do takého stupňa, že sa nedá nikdy zo žiadnych príčin ospravedlniť.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Manželia tým, že sú povolaní dávať život, majú účasť na stvoriteľskej Božej moci a na Božom otcovstve: Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou.“
3. Antikoncepcia ničí osobné puto medzi manželmi
Dozrievanie manželskej lásky od erotickej k čoraz hlbšej osobnej láske sa dokonáva cez obetavosť, premáhanie vlastného egoizmu a stálym úsilím čoraz lepšie pochopiť manželského partnera. Jednou z podmienok v rozvoji lásky je plné akceptovanie partnera takého, aký je. Láska je darom zo seba. Pri používaní antikoncepcie sa umocňujú egoistické postoje. Antikoncepcia spôsobuje degradáciu manželského aktu, lebo vzájomný dar osôb - čiže možné materstvo ženy a otcovstvo muža nie sú uctené a prijaté. Jednou z podmienok rozvoja manželskej lásky je prijatie spolumanžela ako osoby a túžba po jeho dobre. Manželský sexuálny akt musí byť aktom pravdivej lásky medzi osobami, to znamená, že musí mať vnútorný charakter osobnej jednoty tela i duše.
Okrem námietky, že umelé antikoncepčné metódy porušujú otvorenosť manželského aktu pre život, ktorú uviedol už Pavol VI., nachádza Ján Pavol II. druhú námietku v tom, že tieto metódy ničia hodnotu úplného sebadarovania: „Vždy, keď manželia používajú antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich pohlavného spojenia, počínajú si ako „sudcovia“ nad Božím plánom a „manipulujú“ a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu „totálneho“ darovania. Takto prirodzenému „slovu“, ktoré vyjadruje pôvodný zmysel vzájomného darovania sa manželov, prekážanie počatia dáva protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k plnému darovaniu celej osoby.“
„Plodnosť je dar, je jedným z cieľov manželstva, lebo manželská láska prirodzene smeruje k tomu, aby bola plodná.“ Dieťa neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením. Preto Cirkev, ktorá je na strane života, učí, že je potrebné, aby každý manželský úkon zostal sám v sebe otvorený na plodenie ľudského života.“
„Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému.“ „Antikoncepcia spôsobuje degradáciu manželského aktu, privádzajúc ho k sexuálnym skúsenostiam, kde nieto opravdivej lásky, lebo každý z manželov myslí iba na vlastné prežitie aktu.“ Pri používaní antikoncepcie je pohlavnosť využívaná ako predmet, ktorý rúca osobnú jednotu duše i tela, rozbíja samotné dielo Boha Stvoriteľa, v najhlbšom spojení prírody a osoby.
K všetkým týmto vyjadreniam treba pripomenúť základnú morálnu zásadu, že „nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro: totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti. Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života.“
4. Antikoncepcia škodí spoločnosti
Používanie antikoncepcie má dopad nielen na manželských partnerov, ale poškodzuje aj iných. Keď hovoríme o nemorálnosti antikoncepcie, je potrebné spomenúť aj tento problém. Pretože už sa tu nejedná len o jednotlivcov, ale o celú spoločnosť. Hovoria o tom nasledovné body:
· Keď sa zdá, že nehrozí „nebezpečenstvo“ počatia, vzrastá pokušenie k pohlavnému styku v situáciách, v ktorých by bolo počatie dieťaťa nezodpovedné, teda mimo manželstva. Výsledkom je rozšírená promiskuita (voľný pohlavný styk), manželská nevernosť a všeobecný pokles mravnosti.
· Promiskuita má za následok zvýšený výskyt pohlavných chorôb.
· „Muži, čo si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si z nich nástroj pre svoju žiadostivosť.“
· Vylúčenie plodivého prvku z pohlavného styku vedie k prijímaniu iných sterilných sexuálnych aktivít, ako je napríklad homosexualita.
· Tým je tiež otvorená cesta k odosobnenej „výrobe“ detí v skúmavkách.
· V prípade neúspešnosti antikoncepcie je pre rodičov jediným východiskom potrat.
· Hrozí nebezpečenstvo, že by sa zlá moc dala do rúk tým predstaviteľom verejnej moci, ktorí sa nestarajú o prikázania morálneho zákona. Potom by sa nedalo zabrániť tomu, aby verejná moc nepodporovala antikoncepčné prostriedky, by dokonca ich nenariadila používať všetkým, kedykoľvek to uzná za potrebné.
Záver
Na celom svete je známe, že antikoncepcia vznikla zo strachu pred dieťaťom. Avšak pri jej používaní tento strach nie je odstránený, ale trvá, ba dokonca narastá, pretože žena si uvedomuje, že každý antikoncepčný prostriedok sa môže ukázať ako chybný. Tento strach prerastá až do situácie, keď žena siaha viac po radikálnych prostriedkoch - prostriedkoch skorého potratu.
I keď sa dostávajú do popredia masovokomunikačné prostriedky, ktoré často propagujú antikoncepciu ako znak pokroku a výdobytok slobody a kresťanskú morálku predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku, náuka Cirkvi v tejto oblasti je jasná. Používanie antikoncepcie je mravne neprípustné, či už ide o priame prerušenie už začatého procesu plodenia (prerušovaná súlož) alebo akýkoľvek zásah, ktorý zamýšľa znemožniť splodenie života (rôzne tabletky, hormonálna antikoncepcia, vnútromaternicová antikoncepcia, bariérové metódy, chirurgická antikoncepcia). „Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať, a nikdy nebude smieť vyhlásiť za dovolené to, čo je naozaj nedovolené, pretože to svojou povahou vždy odporuje pravému dobru človeka.“
Smernice o antikoncepcii vyvolali veľkú núdzu mnohých manželských párov, ktoré chcú žiť v súlade Magistéria, avšak nenachádzajú pre to v sebe dostatočnú silu. Preto pochopiteľne túžia po určitom uvoľnení príslušných noriem. Morálna teológia je na jednej strane povinná vychádzať z učenia Magistéria, na druhej strane však týmto manželským párom pomôcť. (Seba)výchova by však nemala smerovať k odstráneniu tejto nepohodlnej normy, ale ani k neúprosnému vyžadovaniu niečoho, čo nie je uskutočniteľné v prítomnej chvíli. Treba dospieť k uznaniu hlasu učiacej Cirkvi s určitou nádejou do budúcnosti.
Použitá literatúra
· Antikoncepční mentalita. http://prolife.cz/antikoncepce/?id=567. (18. 03. 2003).
· Gaudium et spes. Konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: SSV, 1993.
· História antikoncepcie. http://www.schering.sk/buxus/generate_page.php3?page_id=279. (18. 03. 2003).
· Charta práv rodiny. In: JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio (22. 11. 1981). Trnava: SSV, 1993.
· JÁN PAVOL II.: Evangelium vitae. Trnava: SSV, 1995.
· JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio (22. 11. 1981). Trnava: SSV, 1993.
· JÁN PAVOL II.: Veritatis splendor. Trnava: SSV, 1994.
· Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC). Trnava: SSV, 1998.
· PAVOL VI.: Humanae vitae (25. 07. 1968). Trnava: SSV, 2001.
· PESCHKE, K. H.: Křesťanská etika. Praha: Vyšehrad, 1999.
· RIVEST, M.: Mať tak krídla. Zvesť o sexe, láske a čistote. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001.
· RYBOVÁ, Z.: O antikoncepci. http://prolife.cz/antikoncepce/?id=22. (18. 03. 2003).
· SKOBLÍK, J.: 6. slovo. http://www.ktf.cuni.cz/~skoblik/km99-6.htm#sex_a. (18. 03. 2003).
· SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky. Praha: Karolinum, 1997.
· SZEWCZYK, W.: Budúcnosť ľudstva ide cez rodinu. Rukopis. In: Knižnica Kňazského seminára v Badíne.
· ŽITŇANSKÁ, T.: Moralita prirodzenej zdržanlivosti a umelej antikoncepcie. In: O hodnote a postojoch k životu... Bratislava: eRko, 2000.
