Choď na obsah Choď na menu
 


Ježiš Kristus Prameň živoj vody (úvaha o New Age) 2. časť

1. 4. 2010
3. NEW AGE A KRESŤANSKÁ SPIRITUALITA

3. 1. New age ako spiritualita

 

New age jeho zakladatelia často definujú ako „novú spiritualitu“. Je však trochu ironické nazývať „novou“ spiritualitou myšlienky, ktoré pochádzajú z dávnych náboženstiev a kultúr. To, čo je v ňom skutočne nové, je vedomé hľadanie alternatívy k západnej kultúre a jej židovsko-kresťanským koreňom. Pojem „spiritualita“ sa tu vzťahuje na vnútornú skúsenosť harmónie a zjednotenia so všetkým, čo jestvuje, odstraňujúcu pocit nedokonalosti a ohraničenosti človeka. Ľudia pomocou nej objavujú hlboký vzťah s univerzálnou posvätnou silou či energiou, ktorá je jadrom života. Po objavení tohto vzťahu môžu muži a ženy nastúpiť na cestu zdokonaľovania, vďaka ktorej dokážu napraviť svoj osobný život a vzťah k svetu, ako aj prijať svoju úlohu v univerzálnom procese neustáleho vznikania a v novej genéze sveta nachádzajúceho sa v nepretržitom postupnom vývoji. Výsledkom je vesmírna mystika,51 založená na uvedomovaní si vesmíru, ktorý sa rozvíja pomocou dynamických energií. Teda vesmírna energia, vibrácie, svetlo, Boh, láska, dokonca i „najvyššie ja“, všetko sa vzťahuje na jednu a tú istú skutočnosť, na primárny zdroj, prítomný v každom bytí.
Táto spiritualita pozostáva z dvoch odlišných prvkov, metafyzického a psychologického. Metafyzický prvok vychádza z ezoterických a teozofických koreňov new age a v podstate predstavuje novú formu gnózy. Dostať sa k božstvu je možné pomocou odhalenia skrytých tajomstiev, vďaka individuálnemu úsiliu nájsť „to skutočné, čo je ukryté za zdanlivým, počiatok mimo tohto času, transcendentné za čisto prchavým, prvotnú tradíciu za dočasnou, druhého za vlastným ja, vesmírne božstvo za vteleným jednotlivcom“. Ezoterická spiritualita je „skúmaním bytia mimo izolovanosti bytostí, istým druhom nostalgie za stratenou jednotou“.52
„Možno tu vidieť gnostickú osnovu ezoterickej spirituality, ktorá sa prejavuje v tom, že deti Vodnára sa snažia o transcendentnú jednotu rôznych náboženstiev. Z historických náboženstiev sa usilujú vybrať ich ezoterické jadro a nárokujú si stať sa jeho strážcami. Istým spôsobom tak popierajú dejiny a odmietajú myšlienku, že spiritualita môže byť zakorenená v čase a spätá s určitou inštitúciou. Ježiš z Nazareta nie je Boh, ale je len jedným z mnohých zjavení vesmírneho a univerzálneho Krista.“53
Psychologický prvok takejto spirituality vychádza zo spojenia ezoterickej kultúry a psychológie (porov. 2. 3. 2). New age sa takto stáva skúsenosťou osobnej psychicko-duchovnej premeny, považovanej za analógiu náboženskej skúsenosti. U niektorých ľudí nadobúda táto transformácia podobu hlbokého mystického zážitku, ktorý nasleduje po osobnej kríze alebo únavnom duchovnom hľadaní. U iných vychádza z praktizovania meditácie alebo nejakého druhu terapie, respektíve z paranormálnych skúseností, ktoré menia stav vedomia a pritom umožňujú vnímať jednotu reality.54

 

3. 2. Duchovný narcizmus?

 

Viacerí autori považujú spiritualitu new age za istý druh duchovného narcizmu alebo pseudomystiky. Je zaujímavé pozorovať, ako túto kritiku rozširoval dokonca významný predstaviteľ new age David Spangler, ktorý sa vo svojich neskorších dielach dištancoval od viacerých ezoterických aspektov tohto myšlienkového prúdu. Konštatoval, že v najpopulárnejších formách new age „jednotlivci a skupiny realizujú vlastné dobrodružné a mocenské predstavy, väčšinou okultné alebo milenaristické... Základnou vlastnosťou týchto foriem je lipnutie na vlastnom svete sebanaplnenia a následné (hoci nie vždy zjavné) stiahnutie sa z vonkajšieho sveta. Na tejto úrovni je new age obývané divnými a exotickými bytosťami, rôznymi majstrami, znalcami, mimozemšťanmi; je prostredím psychických mocností a okultných tajomstiev, konšpirácií a tajných učení“.55
V ďalšom diele David Spangler vymenúva, čo považuje za negatívne prvky alebo „tiene“ new age: „... odcudzenie sa minulosti v mene budúcnosti, oddanosť novému len preto, lebo je to nové...; nekritickosť a nedostatok rozlišovania v mene dokonalosti a spoločenstva, teda nedostatok pochopenia úlohy alebo rešpektovania hraníc; vzájomné zamieňanie psychických javov s poznaním, kanálovania (pozri s. 102) so spiritualitou, budúcnosti – ako ju vidí new age – s poslednou pravdou.“56

Napriek tomu je Spangler presvedčený, že egoizmus a iracionálny narcizmus sú charakteristické len pre malý počet prívržencov new age. Ako pozitívnu stránku vyzdvihuje, že new age je symbolom zmeny a vtelenia posvätného, keďže je hnutím, v ktorom väčšina ľudí „seriózne hľadá pravdu“ a pracuje v prospech života a duchovného rastu.
Komerčnou stránkou mnohých produktov a terapií, označených za new age, sa zaoberal David Toolan, americký jezuita, ktorý strávil niekoľko rokov v prostredí new age. Pozoroval, že stúpenci new age objavujú vnútorný život a sú fascinovaní perspektívou vlastnej zodpovednosti za svet, ale veľmi ľahko tiež podliehajú sklonu k individualizmu a názoru, že všetko je objektom konzumu. V tomto zmysle spiritualita new age nie je kresťanská, ale nie je ani budhistická, pretože nevedie k negácii vlastného ja. Zdá sa, že sen o mystickom zjednotení vedie v praxi skôr k virtuálnej jednote, ktorá nakoniec zanecháva ľudí ešte osamelejších a nespokojnejších.

3. 3. Vesmírny Kristus

V ranom období kresťanstva sa veriaci v Ježiša Krista stretali s rôznymi gnostickými náboženstvami. Neignorovali ich, ale pozitívne sa chopili tejto výzvy a aplikovali na Krista pojmy, ktoré sa používali pre vesmírne božstvá. Najjasnejším dokladom toho je známy hymnus na Krista v liste, ktorým sa svätý Pavol obracia na spoločenstvo kresťanov v Kolosách:
„On je obraz neviditeľného Boha,
prvorodený zo všetkého stvorenia,
lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi,
viditeľné i neviditeľné,
tróny aj panstvá,
kniežatstvá aj mocnosti.
Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.
On je pred všetkým
a všetko v ňom spočíva.
On je hlavou tela, Cirkvi.
On je počiatok, prvorodený z mŕtvych,
aby on mal vo všetkom prvenstvo.
Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť
a aby skrze neho zmieril všetko so sebou,
keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj
všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“
(Kol 1, 15–20).
Prví kresťania však neočakávali žiadnu novú vesmírnu éru. Týmto hymnom oslavovali naplnenie všetkých vecí, ktoré sa začalo v Kristovi. „Čas sa v skutočnosti naplnil tým, že Boh vtelením zostúpil do dejín človeka. Večnosť vstúpila do času: či existuje väčšie naplnenie než toto? Aké iné naplnenie by vôbec bolo ešte možné?“57
Gnostická viera vo vesmírne mocnosti a v akýsi temný druh osudu popiera možnosť vzťahu s osobným Bohom, ktorý sa zjavil v Kristovi. Pre kresťanov je pravým vesmírnym Kristom ten, kto je aktívne prítomný v rozličných častiach svojho tela, ktorým je Cirkev. Neutiekajú sa k neosobným vesmírnym mocnostiam, ale do láskyplnej starostlivosti osobného Boha. Pre nich sa vesmírny biocentrizmus zmenil na súbor spoločenských vzťahov (v Cirkvi). Okrem toho kresťania nie sú uzavretí v cyklickom modeli vesmírnych udalostí, ale sústreďujú sa na historického Krista, najmä na jeho ukrižovanie a vzkriesenie. V Liste Kolosanom, ako aj v celom Novom zákone nachádzame učenie, ktoré je úplne odlišné od toho, čo predkladá myslenie new age: kresťanská predstava Boha je predstava o trojici osôb, ktorá stvorila ľudskú rasu, aby sa so stvoreniami mohla podeliť o spoločenstvo trojičného života. Správne pochopená spiritualita je teda nielen hľadaním Boha z našej strany, ale aj nás zo strany Boha.

Úplne odlišná predstava o vesmírnom význame Krista sa rozšírila v kruhoch new age. „Vesmírny Kristus je božský model, ktorý sa spája s osobou Ježiša Krista (no neobmedzuje sa len na ňu). Tento božský model: ... sa stal telom a prebýval medzi nami (Jn 1, 14). Vesmírny Kristus... vedie k novému úniku z otrockých a pesimistických názorov newtonovského, mechanistického vesmíru, plného boja, víťazov a porazených, dualizmu, antropocentrizmu a nudy, ktorá prichádza, keď sa náš vzrušujúci vesmír opisuje ako stroj zbavený tajomstva a mysticizmu. Vesmírny Kristus je viazaný na miesto a dejiny, je skutočne úzko spätý s ľudskými dejinami. Vesmírny Kristus môže bývať vo vedľajších dverách alebo dokonca vnútri najhlbšieho a najopravdivejšieho ja, každého z nás.“58 I keď toto vysvetlenie nemusí uspokojiť tých, ktorí majú niečo do činenia s new age, je veľmi výstižné a celkom jasne ukazuje, v čom spočívajú rozdiely medzi týmito dvoma predstavami o Kristovi. Pre new age je vesmírny Kristus modelom, ktorý sa môže opakovať v mnohých osobách na rôznych miestach a v rôznom čase, je nositeľom veľkej zmeny paradigmy a konečne je potenciálom, ktorý sa nachádza v našom vnútri.
Podľa kresťanskej viery nie je Ježiš Kristus len modelom, ale je božskou osobou, ktorej ľudsko-božské stelesnenie odhaľuje tajomstvo Otcovej lásky ku každej ľudskej bytosti, lásky, ktorá sa prejavila v dejinách (porov. Jn 3, 16). Ježiš žije v nás, pretože sa spolu s nami delí o svoj život. No to sa nedeje ani na príkaz, ani automaticky. Všetci muži a ženy sú pozvaní mať účasť na jeho živote, žiť „v Kristovi“.

 

3. 4. Kresťanská mystika a mystika new age

 

Pre kresťanov znamená duchovný život vzťah s Bohom, ktorý sa vďaka Božej milosti neustále prehlbuje a tento proces osvetľuje aj náš vzťah k blížnym a k svetu. Spiritualita v chápaní new age znamená prežívanie stavov vedomia, v ktorých vládne harmónia a zjednotenie sa s „celkom“. Pojem „mystika“ sa tu teda nevzťahuje na stretnutie s transcendentným Bohom v plnosti lásky, ale na skúsenosť obrátenia sa do vlastného vnútra, na vzrušujúci pocit zjednotenia s vesmírom, na pocit rozplynutia vlastnej individuality vo veľkom oceáne bytia.59
Tento základný rozdiel medzi kresťanskou mystikou a mystikou new age je zrejmý na všetkých porovnávaných úrovniach. Cesta očisťovania, ktorú hlása new age, je založená na uvedomovaní si existujúcej neistoty či odcudzenia, ktoré možno prekonať len ponorením sa do „celku“. Na to, aby sa človek zmenil, musí používať techniky vedúce k skúsenosti osvietenia. Tá mení vedomie človeka a otvára ho spojeniu s božstvom, ktoré sa chápe ako najhlbšia podstata skutočnosti.
Techniky a metódy ponúkané týmto imanentným náboženským systémom, ktorý nechápe Boha ako osobu, vychádzajú „zdola“. Hoci napomáhajú zostup do hĺbky vlastného srdca a vlastnej duše, ide o čisto ľudskú snahu, pri ktorej chce človek vlastnými silami vystúpiť k božstvu. Často tu ide o „výstup“ na úrovni vedomia k tomu, čo sa chápe ako oslobodzujúce uvedomenie si „vnútorného boha“. Nie každý však má prístup k týmto technikám, z ktorých môže ťažiť len privilegovaná duchovná „aristokracia“.
Naproti tomu základným prvkom kresťanskej viery je zostúpenie Boha k jeho stvoreniam, najmä k tým, ktoré sú podľa hodnôt „sveta“ najprostejšie, najslabšie a najmenej obdarené. Jestvujú duchovné techniky, ktoré je užitočné sa naučiť, no Boh ich dokáže obísť alebo pôsobiť aj bez nich. „Kresťanský spôsob približovania sa k Bohu sa nezakladá v úzkom zmysle slova na nejakej technike. To by bolo v protiklade s tým, čo požaduje evanjelium, aby sme boli ako deti. Pravá kresťanská mystika nemá nič spoločné s technikou, je to vždy Boží dar; a ten, kto ho užíva, sa ho cíti byť nehodný.“60
Konvertovať pre kresťanov značí obrátiť sa k Otcovi prostredníctvom Syna a otvoriť sa pôsobeniu Ducha Svätého. Čím viac človek napreduje vo vzťahu k Bohu – ktorý je preňho zakaždým a v každom smere nezaslúženým darom – , tým viac túži odvrátiť sa od hriechu, od duchovnej krátkozrakosti a slepej samolásky, od všetkého, čo zabraňuje dôveryplnému oddaniu sa Bohu a otvoreniu sa blížnemu.
Všetky meditačné techniky musia byť očistené od domýšľavosti a sebalásky. Kresťanská modlitba nie je cvičenie v kontemplovaní seba, v mlčaní a vo vyprázdňovaní seba, ale ide v nej o dialóg lásky, ktorý „zahŕňa ochotu na obrátenie, únik od vlastného ja k Božiemu ty“.61 To vedie k čoraz väčšej poslušnosti voči Božej vôli, ktorá nás povoláva na hlbokú a opravdivú solidaritu s našimi bratmi a sestrami.62

 

3. 5. „Vnútorný boh“ a theosis

 

Tu je kľúčový bod rozporu medzi kresťanstvom a new age. Literatúra new age je z veľkej časti preniknutá presvedčením, že nejestvuje žiadna božská bytosť „mimo tohto sveta“ alebo akýmkoľvek reálnym spôsobom oddelená od zvyšku sveta. Po Jungovi ešte mnoho ďalších ľudí vyznávalo vieru vo „vnútorného boha“. Podľa new age je naším problémom neschopnosť spoznať našu božskosť a túto neschopnosť možno prekonať len s pomocou duchovného vodcu a s použitím celej škály techník zameraných na odhalenie nášho skrytého (božského) potenciálu. Základnou myšlienkou je, že „boh“ je hlboko v našom vnútri. Sme bohmi a odhaľujeme neobmedzenú moc v nás tým, že postupne odstraňujeme jednotlivé neautentické vrstvy.63 Čím viac tento svoj potenciál spoznávame, tým viac ho aj uskutočňujeme a v tomto zmysle má new age svoju vlastnú predstavu o theosis, o zbožšťovaní človeka, presnejšie o spoznávaní a prijímaní svojej božskosti. Podľa niektorých „žijeme v epoche, v ktorej sa naše chápanie Boha zvnútornilo: od všemocného Boha, ktorý je mimo, k Bohu ako dynamickej, tvorivej sile, nachádzajúcej sa v samotnom centre každého bytia: Boha ako ducha“.64
V diele Adversus Haereses sa v úvode V. knihy svätý Irenej odvoláva na „Ježiša Krista, ktorý sa skrze svoju transcendentnú lásku stal tým, čím sme my, aby nám umožnil stať sa tým, čím je on sám“. V kresťanskom chápaní sa teda theosis, čiže postupné zbožšťovanie, neuskutočňuje len našimi silami, ale pomocou Božej milosti, ktorá pôsobí v nás a skrze nás. To si však nevyhnutne vyžaduje, aby sme si v prvom rade uvedomili svoju neúplnosť, ba dokonca hriešnosť, a v žiadnom prípade nevyvyšovali seba. Navyše kresťanské theosis značí uvedenie do života Najsvätejšej Trojice, ktorá je dokonalým príkladom rozlišovania v srdci samotnej jednoty, pričom tu ide skôr o synergický efekt ako o jednoduché splynutie. To všetko je plodom osobného stretnutia, v ktorom sa ponúka nový spôsob života. Život v Kristovi nie je niečo také osobné a súkromné, že by sa to obmedzovalo len na oblasť vedomia, ani nejde iba o nový stupeň vedomia. Život v Kristovi spôsobuje premenu našej duše a nášho tela vďaka účasti na sviatostnom živote Cirkvi.

4. NEW AGE A KRESŤANSKÁ VIERA AKO PROTIKLADY

Ťažko možno oddeliť jednotlivé prvky religiozity new age, hoci by sa i javili ako neškodné, od prevládajúcej osnovy, ktorá preniká celým myšlienkovým svetom hnutia new age. Gnostická povaha tohto hnutia si vyžaduje, aby sme ho posudzovali ako celok. Z pohľadu kresťanskej viery nie je možné niektoré prvky new age označiť za prijateľné pre kresťanov a ostatné odmietnuť. Keďže hnutie new age kladie veľký dôraz na komunikáciu s prírodou a na vesmírne poznanie univerzálneho dobra – čím popiera zjavený obsah kresťanskej viery –, nemožno ho považovať za pozitívne či neškodné. V tejto kultúrnej situácii, poznačenej náboženským relativizmom, je potrebné upozorniť na nebezpečenstvo, že religiozita new age sa bude klásť na rovnakú úroveň ako kresťanská viera, pričom sa zrelativizuje rozdiel medzi náboženskou vierou a vierou v čosi, čo nie je jasne definované. To môže neopatrných veľmi zmiasť. Z tohto hľadiska je užitočné pripomenúť si nabádanie svätého Pavla, „aby neučili inak a nezaoberali sa bájkami a nekonečnými rodokmeňmi, ktoré podporujú viac škriepky ako Boží plán, ktorý je vo viere“ (1 Tim 1, 3 – 4). Niektoré praktiky sa nenáležite označujú názvom new age – z marketingových dôvodov, aby sa lepšie predávali –, hoci v skutočnosti nemajú s jeho globálnou víziou nič spoločné. To prispieva k ešte väčšiemu zmätku. Preto je potrebné presne vymedziť prvky patriace k hnutiu new age, ktoré tí, čo sú verní Kristovi a jeho Cirkvi, nesmú prijať.
Nasledujúce otázky môžu byť tým najjednoduchším spôsobom na posúdenie niektorých ústredných prvkov myslenia a praxe new age z kresťanského pohľadu. Názov new age sa vzťahuje na myšlienky týkajúce sa Boha, človeka a sveta, osôb, s ktorými kresťania môžu hovoriť o týchto náboženských otázkach, propagačných materiálov určených pre meditačné skupiny, terapie a podobne, názorov na náboženstvo atď. Niektoré z týchto otázok aplikované na osoby a myšlienky, ktoré nie sú výslovne označené new age, nám odhalia ďalšie nemenované a nepoznané súvislosti s celým prostredím new age.

 

  • Je Boh bytosťou, s ktorou máme určitý vzťah, alebo je len niečím, čo možno využiť, prípadne silou, ktorou sa možno vyzbrojiť?

    Predstava new age o Bohu je dosť nejasná, zatiaľ čo kresťanská predstava je veľmi jasná. Boh je podľa new age neosobnou energiou, osobitným rozšírením či súčasťou vesmíru. V tomto zmysle je boh životnou silou alebo dušou sveta. Božstvo je prítomné v každom bytí, a to odstupňovane, „od najjemnejšieho kryštálu zo sveta minerálov až po samého galaktického boha, o ktorom nevieme nič povedať. Nie je človekom, ale veľkým vedomím“.65 Z niektorých „klasických“ spisov new age je jasné, že ľudské bytosti sa považujú za bohov, pričom v niektorých ľuďoch je toto božstvo viac rozvinuté ako v iných. Boh sa viac nehľadá mimo tohto sveta, ale hľadá sa vo vlastnom vnútri.66 I v prípade, že jestvuje mimo mňa, je tu len preto, aby som ho ovládal a využíval.

    Takáto predstava sa veľmi líši od kresťanského chápania Boha ako Stvoriteľa neba i zeme a zdroja každého osobného života. Boh je sám v sebe osobný – Otec, Syn a Duch Svätý – a stvoril vesmír, aby sa mohol o spoločenstvo svojho života podeliť so stvoreniami. „Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.“ 67 Boh nie je totožný so životným princípom, pod ktorým rozumieme „ducha“ alebo „základnú energiu“ vesmíru. On je tou láskou, úplne odlišnou od sveta, a predsa tvorivo prítomnou vo všetkom, ktorá vedie ľudské bytosti k spáse.

  • Existuje len jeden Ježiš Kristus, alebo sú ich tisíce?

    Ježiša Krista predstavuje literatúra new age často ako jedného z mnohých mudrcov, zasvätencov či avatárov, zatiaľ čo v kresťanskej tradícii je Božím Synom. Tu je niekoľko znakov spoločných pre rozličné prístupy v rámci new age:
    – rozlišuje sa historická, konkrétna osoba Ježiš a univerzálny, neosobný, večný Kristus;
    – Ježiš sa nepovažuje za jediného Krista;
    – Ježišova smrť na kríži sa buď popiera, alebo reinterpretuje tak, aby sa vylúčila myšlienka, že by on ako Kristus mohol trpieť;
    – mimobiblické dokumenty (ako sú napríklad neognostické evanjeliá) sa považujú za autentické zdroje poznávania tých stránok Ježišovho života, ktoré nemožno nájsť v kánone Písma. Základom náuky o Kristovi podľa new age sú ďalšie zjavenia, ktoré nám sprístupňujú rozličné bytosti, duchovní vodcovia a vyzdvihnutí majstri alebo Kroniky Akaša;
    – na výklad biblických textov sa využíva určitá forma ezoterickej exegézy, ktorá má očistiť kresťanstvo od formálneho náboženstva, zamedzujúceho prístup k jeho ezoterickej podstate.68

    V kresťanskej tradícii Ježiš Kristus je Ježiš z Nazareta, o ktorom hovoria evanjeliá, syn Márie a jediný Boží Syn, pravý človek a pravý Boh, plné zjavenie božskej pravdy, jediný Spasiteľ sveta: „Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma a vystúpil do neba, sedí po pravici Otca.“ 69

  • Ľudská bytosť: existuje len jedno univerzálne bytie, alebo jestvuje mnoho jednotlivcov?

    „Cieľom techník new age je ľubovoľné reprodukovanie mystických stavov, akoby šlo o laboratórny materiál. Rebirthing (znovuzrodenie), biofeedback, zmyslová izolácia, holotropné dýchanie, hypnóza, mantry, pôst, spánková deprivácia a transcendentálna meditácia predstavujú snahy, ako tieto stavy kontrolovať a vždy znovu ich prežívať.“70 Všetky tieto praktiky však vyvolávajú psychickú slabosť (a zraniteľnosť). Pokiaľ je predmetom cvičení to, že máme „znovuvymyslieť“ samých seba, existuje oprávnená otázka, kto som ja. „Boh v nás“ a holistická jednota s celým vesmírom nutne navodzujú túto otázku. Izolované samostatné osobnosti by boli v pojmoch new age patologické (najmä z hľadiska transpersonálnej psychológie). Avšak „skutočným nebezpečenstvom je holistická paradigma. Myslenie new age je založené na totalitnej jednote, a práve preto je nebezpečné“.71 Jemnejšie povedané: „Sme vierohodní, keď ,nesieme‘ seba samých, keď naše rozhodnutia a reakcie spontánne vyvierajú z našich najvnútornejších potrieb, keď naše správanie a vyjadrenie našich citov odzrkadľuje našu osobnú celistvosť.“72 Hnutie ľudského potenciálu je najjasnejším príkladom presvedčenia, že ľudia sú božskí a majú v sebe božskú iskru.

    Kresťanský postoj vychádza z učenia Písma o ľudskej prirodzenosti; muži a ženy sú stvorení na Boží obraz a podobu (Gn 1, 27) a Boh im venuje takú veľkú pozornosť, až to vzbudzuje žalmistov údiv (porov. Ž 8). Ľudská bytosť je tajomstvom, ktoré sa naplno zjavilo len v Ježišovi Kristovi (porov. Gaudium et spes, 22) a opravdivo ľudskou sa stáva práve vo svojom vzťahu s Kristom skrze dar Ducha.73 To všetko je veľmi vzdialené karikatúre antropocentrizmu, ktorú prisudzujú kresťanstvu a ktorú odmietajú mnohí autori a prívrženci new age.

  • Môžeme sa spasiť sami, alebo je spása nezaslúženým Božím darom?

    Odpoveď na túto otázku spočíva v zistení, o čom alebo o kom sme presvedčení, že nás spasí. Môžeme sa spasiť vlastnými skutkami, ako to často vysvetľuje new age, alebo sme spasení vďaka Božej láske? Kľúčovými slovami sú tu sebanaplnenie, sebarealizácia a sebaspasenie. Pokiaľ ide o chápanie ľudskej prirodzenosti, je new age v podstate pelagiánske.74

    Podľa kresťanov spása závisí od spoluúčasti na Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní a od osobného vzťahu s Bohom, nie od nejakej techniky. Situácia človeka, poznačená tak prvotným hriechom, ako aj osobnými hriechmi, môže byť napravená iba Božím pôsobením: hriech je útokom proti Bohu a iba Boh nás môže zmieriť so sebou. V Božom pláne spásy boli ľudské bytosti spasené Ježišom Kristom, ktorý je ako Boh a zároveň človek jediným sprostredkovateľom spásy. V kresťanstve nie je spása skúsenosťou vlastného ja, meditatívnym a intuitívnym pobývaním vo vlastnom vnútri, ale je odpustením hriechu, oslobodením od hlbokej vnútornej rozpoltenosti a upokojením vlastnej prirodzenosti prostredníctvom darovaného spoločenstva s milujúcim Bohom. Cesta spásy nespočíva v jednoduchej, vlastnými silami navodenej premene vedomia, ale v oslobodení od hriechu a z toho plynúcich dôsledkov, nútiacich nás bojovať proti hriechu v nás a v spoločnosti, ktorá nás obklopuje. To nás nevyhnutne vedie i k milujúcej solidarite s našimi blížnymi v núdzi.

  • Nachádzame pravdu sami, alebo ju prijímame?

    Pravda podľa new age súvisí s pozitívnymi vibráciami, s vesmírnymi väzbami, s harmóniou a extázou, teda vo všeobecnosti s príjemnými skúsenosťami. Ide tu o nájdenie vlastnej pravdy na základe kritéria príjemného pocitu. Posudzovanie náboženstva a etických otázok sa bežne vzťahuje na vlastné pocity a skúsenosti jednotlivca.

    Kresťanské učenie predstavuje Ježiša Krista ako „cestu, pravdu a život“ (porov. Jn 14, 6). Jeho nasledovníci sú vyzvaní, aby svoj život otvorili jemu a jeho hodnotám, inými slovami objektívnemu súboru požiadaviek tvoriacemu súčasť objektívnej reality, ktorá je v konečnom dôsledku poznateľná pre všetkých.

  • Modlitba a meditácia: obraciame sa nimi k sebe samým, alebo k Bohu?

    Tendencia zamieňať psychológiu so spiritualitou nás núti, aby sme trvali na tom, že mnohé v súčasnosti používané meditačné techniky nie sú modlitbou. Často sú dobrou prípravou na modlitbu, ale nič viac, hoci nás i uvedú do príjemného duševného stavu či fyzickej pohody. Zážitky, ktoré pomocou nich prežívame, sú vskutku veľmi intenzívne, no zostať len na tejto úrovni značí zostať sami a nedostať sa do prítomnosti niekoho iného. V dosiahnutom tichu sa pred nami môže otvoriť skôr prázdno ako ticho kontemplácie Milovaného. Zároveň platí, že techniky prenikania do hĺbky vlastného vnútra sú v konečnom dôsledku výzvou, aby sme vlastnými silami dosiahli to, čo je božské, alebo sa dokonca stali božskými. Ak sa v nich pozabudne na to, že Boh ako prvý hľadá ľudské srdce, nemôžu byť kresťanskou modlitbou. Rovnako pokiaľ na modlitbu hľadíme ako na spojenie s univerzálnou energiou, potom „takýto zjednodušený ,vzťah’ s Bohom, v ktorom má Boh iba úlohu uspokojovať všetky naše potreby, reprezentuje egoizmus prítomný v jadre new age“.75

    Praktiky new age skutočne nie sú modlitbou, pretože v nich ide len o introspekciu alebo o splynutie s vesmírnou energiou na rozdiel od dvojakej orientácie kresťanskej modlitby, ktorá má tiež za cieľ introspekciu, ale zároveň – a predovšetkým – stretnutie s Bohom. Kresťanská mystika má ďaleko od toho, aby bola čisto ľudským úsilím, je predovšetkým dialógom, ktorý vedie ku „konverzii, k obráteniu od vlastného ja k Božiemu ty“.76 „Kresťan, i keď je sám a modlí sa v skrytosti, vždy si uvedomuje, že sa modlí v jednote s Kristom, v Duchu Svätom, spolu so všetkými svätými, pre dobro Cirkvi.“77

  • Sme pokúšaní popierať hriech, alebo akceptujeme jeho existenciu?

    V rámci new age nejestvuje pojem „hriech“, hovorí sa len o nedokonalom poznaní. Potrebné je osvietenie, ktoré možno dosiahnuť prostredníctvom osobitných psychofyzických techník. Tomu, kto sa zúčastňuje na aktivitách new age, sa nevysvetľuje, v čo má veriť, čo má alebo nemá robiť, ale hovoria mu: „Jestvujú tisíce spôsobov na skúmanie vnútornej skutočnosti. Choď tam, kde ťa vedie rozum a intuícia. Dôveruj sám sebe.“ 78 Autorita sa presúva z teistickej pozície dovnútra vlastného ja. Najvážnejším problémom new age je odcudzenie sa celému vesmíru, a nie osobné zlyhanie či hriech. Náprava spočíva v čoraz hlbšom ponorení sa do celku bytia. Z niektorých spisov a praktík new age je zrejmé, že jeden život na to nestačí, preto je nutná reinkarnácia, aby ľudia mohli realizovať celý svoj potenciál.

    Z kresťanského hľadiska „skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom“.79 „Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.“80 „Hriech je urážka Boha... Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce... Hriech je teda ,láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom‘.“81

  • Máme odmietať utrpenie a smrť, alebo ich akceptovať?

    Niektorí literárni autori new age považujú utrpenie za niečo, čo sme si sami spôsobili, alebo za zlú karmu, či dokonca za neschopnosť naplno využiť vlastné zdroje. Ďalší sa sústreďujú na metódy, ako dosiahnuť úspech a blahobyt (napríklad Deepak Chopra, José Silva a ďalší). Reinkarnácia sa v new age často považuje za prvok nevyhnutný pre duchovný rast, za jeden stupeň duchovnej evolúcie, ktorá sa začala naším narodením a bude pokračovať aj po smrti. V našom terajšom živote má zážitok zo smrti iných ľudí neraz za následok ozdravnú krízu.

    Vesmírna jednota rovnako ako reinkarnácia sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou, podľa ktorej je ľudská bytosť samostatným bytím prežívajúcim svoj vlastný život, za ktorý nesie plnú zodpovednosť; chápanie osoby podľa new age spochybňuje zodpovednosť a slobodu. Kresťania vedia, že „v Kristovom kríži sa prostredníctvom utrpenia nielen zavŕšilo vykúpenie, ale bolo vykúpené aj samo ľudské utrpenie. Kristus – bez akejkoľvek vlastnej viny – vzal na seba ,všetku zlobu hriechu’. Otrasný zážitok tohto zla určil neporovnateľnú mieru Kristových bolestí, ktoré sa stali cenou vykúpenia... Vykupiteľ trpel namiesto človeka a pre človeka. Každý človek má svoj podiel na vykúpení. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa aj na tom utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podieľať sa na tom utrpení, ktorým bolo vykúpené aj každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení“.82

  • Je potrebné sa sociálne angažovať, alebo nie?

    Mnohé v new age je len nedôstojným sebavyvyšovaním, avšak niektoré vedúce osobnosti new age tvrdia, že je nespravodlivé posudzovať celé hnutie na základe menšiny egoistických, iracionálnych alebo narcistických osôb, alebo sa nechať oslepiť ich podivnými praktikami, ktoré bránia vidieť v new age opravdivé duchovné hľadanie a spiritualitu.83 Pre kresťanstvo je však neprijateľné splynutie jednotlivcov vo „vesmírnom ja“ aj relativizácia či zaniknutie rozdielov a protikladov vo vesmírnom súlade.

    Aby mohla jestvovať pravá láska, musí existovať aj odlišná druhá osoba. Skutočný kresťan hľadá jednotu v spôsobilosti a v slobode druhého povedať „áno“ alebo „nie“ na dar lásky. Kresťanstvo chápe zjednotenie ako spoločenstvo (komúniu) a jednotu ako spoločnosť (komunitu).

  • Je naša budúcnosť vo hviezdach, alebo môžeme pomôcť pri jej vytváraní?

    V novom veku, ktorý nastáva, budú žiť dokonalé, androgynické bytosti, ktoré budú úplne ovládať vesmírne zákony prírody. Z tohto scenára má byť kresťanstvo vylúčené a má uvoľniť miesto globálnemu náboženstvu a novému svetovému poriadku.

    Kresťania sú stále bedliví, pripravení na posledné dni, keď Kristus znovu príde na zem. Ich nový vek sa začal pred dvetisíc rokmi narodením Krista, ktorým nie je nik iný ako „Ježiš z Nazareta, Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom na spásu všetkých ľudí“. Jeho Duch Svätý je prítomný a pôsobí v srdciach jednotlivcov, „v spoločenstvách a v dejinách, v národoch, kultúrach, náboženstvách“. Vskutku, „Otcov Duch, ktorého Syn človeka poskytuje v hojnosti, je oživovateľom všetkého“.84 Žijeme v posledných časoch.

    Na jednej strane je zrejmé, že mnohé praktiky new age nesprostredkujú tým, ktorí sa na nich podieľajú, priamo nejakú náuku; no zároveň je nepopierateľné, že prostredníctvom týchto praktík sa k nim, i keď nepriamo, dostáva istý spôsob myslenia, ktorý môže ovplyvniť ich zmýšľanie a vnuknúť im špecifický pohľad na svet. Samozrejme, že new age má určitú svoju atmosféru a môže byť ťažké rozlíšiť medzi tým, čo je v ňom neškodné, a tým, na čo si treba dať pozor. Musíme si byť vedomí skutočnosti, že náuka o Kristovi, rozšírená v kruhoch new age, je inšpirovaná teozofickým učením Jeleny Blavatskej, antropozofiou Rudolfa Steinera a Arkánskou školou (Arcane school) Alice Baileyovej. Ich dnešní nasledovníci nielenže rozširujú ich myšlienky, ale spolupracujú s predstaviteľmi new age aj na rozvíjaní úplne novej interpretácie reality, na učení, ktoré je pre niektorých pozorovateľov známe ako „pravda new age“.85

    5. JEŽIŠ KRISTUS NÁM PONÚKA ŽIVÚ VODU

    Jediným zakladateľom Cirkvi je Ježiš Kristus, jej Pán. On je srdcom každého kresťanského konania a každého kresťanského posolstva. Preto sa Cirkev neustále vracia k stretnutiu so svojím Pánom. Evanjeliá hovoria o mnohých stretnutiach s Ježišom: počnúc pastiermi v Betleheme až po lotrov ukrižovaných zároveň s ním, od múdrych starcov, ktorí ho počúvali, keď hovoril v chráme, až po apoštolov putujúcich do Emauz so smútkom v srdci. Predsa však príbehom, ktorý najjasnejšie hovorí o tom, čo nám Ježiš ponúka, je rozprávanie zo štvrtej kapitoly Evanjelia podľa Jána o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4). Tento príbeh sa dokonca opisuje ako „paradigma nášho angažovania sa za pravdu“.86 Skúsenosť stretnutia s cudzincom, ktorý nám ponúka „živú vodu“, ukazuje, akým spôsobom môžu a majú kresťania vstupovať do dialógu s niekým, kto ešte nepozná Ježiša.
    Jednou z príťažlivých stránok Jánovho rozprávania o tomto stretnutí je, že žene chvíľu trvá, kým pochopí, čo Ježiš pod „živou vodou“ myslí (verš 11). Napriek tomu je od začiatku fascinovaná nielen samotným cudzincom, ale aj jeho posolstvom, a to ju núti počúvať ho. Po prvom šoku z toho, čo všetko Ježiš o nej vie („Správne si povedala: ,Nemám muža‘, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu“, verše 17–18), je pripravená spoznať celú pravdu o sebe: „Pane, vidím, že si prorok“ (verš 19). Začína sa dialóg o klaňaní sa Bohu: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov“ (verš 22). Ježiš sa dotkol jej srdca a takto ju pripravil, aby porozumela, keď bude hovoriť sám o sebe ako o Mesiášovi. Slová „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (verš 26) jej pomohli otvoriť srdce pravému klaňaniu sa v Duchu a sebazjaveniu Ježiša ako Božieho Pomazaného.
    „Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom“ o stretnutí s týmto človekom (verš 28). Veľká zmena, ktorá nastala u ženy po stretnutí s cudzincom, natoľko zaujala ľudí, že „vyšli teda z mesta a šli k nemu“ (verš 30). Veľmi rýchlo pochopili pravdu o jeho totožnosti: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Prešli tak od toho, že Ježiša poznali len z počutia, cez osobné zoznámenie sa s ním až po pochopenie univerzálneho významu jeho totožnosti. Všetko sa to však mohlo stať len preto, lebo ich mysle a srdcia boli správne disponované.
    Skutočnosť, že táto príhoda sa odohrala pri studni, má symbolický význam. Ježiš ponúka žene „prameň vody prúdiacej do večného života“ (verš 14). Láskavý spôsob, akým Ježiš zaobchádza so ženou, je príkladom, ako v pastorácii efektívne pomáhať druhým, aby v procese sebapoznávania dokázali bez väčších ťažkostí byť k sebe úprimní („Povedal mi všetko, čo som porobila“, verš 39). Tento prístup by mohol byť veľmi účinný u ľudí, ktorých môže priťahovať ten, kto nesie vodu (Vodnár), no zároveň neprestávajú úprimne hľadať pravdu. Bolo by ich treba pozvať vypočuť si Ježiša, ktorý nám neponúka iba niečo, čo uhasí náš dnešný smäd, ale čo uhasí aj náš hlboký skrytý duchovný smäd po „živej vode“. Dôležité je uznať, že ľudia úprimne hľadajú pravdu. Nejde tu len o klam alebo sebaklam. Každý dobrý vychovávateľ vie, že je dôležité byť trpezlivý. Človek, ktorý sa otvorí pravde, náhle znovu nadobudne silu, a to vďaka úplne novému pocitu slobody, najmä pokiaľ ide o minulé chyby a obavy. A „ten, kto sa usiluje spoznať sám seba, podobne ako žena pri studni, nakazí aj druhých túžbou po poznaní pravdy, ktorá aj ich môže oslobodiť“.87
    Pozvanie na stretnutie s Ježišom Kristom – nositeľom živej vody – bude účinnejšie, ak vyjde od niekoho, kto bol stretnutím s Ježišom zjavne hlboko zasiahnutý, pretože ho sprostredkuje ten, kto nielen počul o Ježišovi hovoriť, ale kto si je istý, že „toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Treba nechať ľudí, aby reagovali po svojom, každý vlastným tempom, a nechať Boha, aby dokončil ostatné.

    6. DÔLEŽITÉ BODY

    6. 1. Potrebné je mať vodcu a správnu formáciu

    Kristus, alebo Vodnár? New age je temer vždy spojené s alternatívou: či už ide o alternatívny pohľad na realitu, alebo o alternatívny spôsob (magického typu), ako zlepšiť súčasnú situáciu.88 Alternatíva nespočíva v tom, že sa ľuďom ponúkajú dve možnosti, ale len v tom, že môžu uprednostniť jednu pred druhou.

    V náboženskej rovine ponúka new age alternatívu k židovsko-kresťanskému dedičstvu. Panuje názor, že vek Vodnára nahradí prevažne kresťanský vek Rýb. Myslitelia new age sú o tom pevne presvedčení, no zatiaľ čo si niektorí z nich myslia, že nastávajúca zmena je neodvratná, iní sa aj aktívne podieľajú na tom, aby nastala. Ten, kto sa pýta, či možno veriť v Krista a zároveň vo Vodnára, si musí uvedomiť, že sa tu treba rozhodnúť buď pre jednu, alebo pre druhú možnosť. „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať“ (Lk 16, 13). Stačí, ak si kresťania spomenú na rozdiel medzi mudrcmi z Východu a kráľom Herodesom, aby zistili, aké veľké následky má voľba za Krista alebo proti Kristovi. Neslobodno zabudnúť, že mnohé hnutia, z ktorých new age čerpá, sú výslovne protikresťanské. Ich postoj ku kresťanstvu nie je neutrálny, ale neutralizačný. Napriek často deklarovanej otvorenosti voči všetkým náboženským predstavám je tradičné kresťanstvo považované za neprijateľnú alternatívu. Niekde sa dokonca jasne hovorí, že „nejestvuje miesto, kde by bolo možné pravé kresťanstvo tolerovať“, ba dokonca existujú argumenty ospravedlňujúce protikresťanské postoje.89 Spočiatku sa tieto postoje vyskytovali len v nemnohých skupinách u tých, ktorí prekonali čisto povrchný vzťah k new age, no v poslednom čase začali prenikať do všetkých úrovní alternatívnej kultúry, mimoriadne príťažlivej najmä v komplikovaných západných spoločnostiach.

    Fúzia, alebo konfúzia? Tradície new age vedome a zámerne zastierajú skutočné rozdiely medzi Stvoriteľom a stvorením, ľudstvom a prírodou, náboženstvom a psychológiou, subjektívnou a objektívnou realitou. Idealistickým zámerom new age je prekonať škandálne rozdelenie, no v teórii new age ide o systematickú fúziu (zlúčenie) prvkov, ktoré západná kultúra jasne rozlišovala. Nie je vari správne definovať to potom ako konfúziu? Tvrdenie, že new age prekvitá vďaka konfúzii, teda zmätku, nie je len slovná hračka. Kresťanská tradícia si vždy cenila úlohu rozumu pri obhajovaní viery a pri snahe o pochopenie Boha, sveta a ľudskej bytosti.90 New age využilo duševné rozpoloženie tých, ktorí odmietli chladný, vypočítavý a neľudský rozum. Hoci táto pozitívna intuícia nám pripomína potrebu rovnováhy medzi našimi schopnosťami, neospravedlňuje snahu o vyradenie z činnosti jednej zo základných a pre plný ľudský život potrebnej schopnosti. Racionálnosť má totiž výhodu univerzálnosti: je slobodne dostupné komukoľvek na rozdiel od záhadného a magického charakteru gnostického či ezoterického mystického náboženstva. Čokoľvek, čo napomáha zmätok v pojmoch alebo tajnostkárstvo, si treba pozorne všímať. Namiesto odhaľovania definitívnej povahy skutočnosti sa jej pravá podoba ukrýva. To zodpovedá postmodernej strate dôvery v absolútne istoty minulých čias, ktorá často vedie k úteku do iracionality. Úlohou je teda ukázať, že zdravá spolupráca medzi vierou a rozumom zvyšuje kvalitu ľudského života a vzbudzuje úctu k stvorenstvu.

    Vytvoriť si vlastnú realitu. Presvedčenie rozšírené v new age, že každý si môže vytvoriť vlastnú realitu, je síce príťažlivé, no klamné. Vykryštalizovalo sa z jungovskej teórie, podľa ktorej je ľudská bytosť bránou medzi vonkajším a vnútorným svetom s nekonečnými rozmermi, kde je každá bytosť Abraxasom, ktorý si buď tvorí vlastný svet, alebo ho ničí. Hviezdou svietiacou v tomto nekonečnom vnútornom svete je Boh a cieľ človeka. Najvážnejším a najproblematickejším dôsledkom prijatia myšlienky, že ľudia si vytvárajú vlastnú realitu, je otázka utrpenia a smrti: ľudia s vážnymi obmedzeniami alebo s nevyliečiteľnými chorobami sa cítia byť oklamaní a ponížení, keď im povedia, že sú si sami príčinou vlastného nešťastia a že neschopnosť zmeniť tento stav je zapríčinená ich slabosťou v prístupe k životu. To vôbec nie je iba akademická otázka, ale má hlboké dôsledky na pastoračný prístup Cirkvi k závažným existenčným otázkam všetkých ľudí. Naše obmedzenia sú životným faktom, súčasťou toho, že sme stvorení. Smrť a bolestné straty predstavujú pre nás výzvu a príležitosť, keďže pokušenie utiekať sa k západne prepracovanému obsahu pojmu „reinkarnácia“ je nezvratným dôkazom strachu zo smrti a túžby po večnom živote. Využívame, nakoľko sa len dá, tieto príležitosti, aby sme si pripomenuli, čo nám Boh pri vzkriesení Ježiša Krista prisľúbil? Nakoľko autentická je viera vo vzkriesenie tela, ktorú kresťania každú nedeľu vyznávajú v Kréde? Myšlienka new age, podľa ktorej sme v istom zmysle bohmi, je otázkou, ktorá si zasluhuje väčšiu pozornosť. Samozrejme, všetko závisí od toho, ako si kto definuje realitu. Na všetkých úrovniach katolíckej výchovy, formácie a ohlasovania je nutné posilniť zdravý prístup k epistemológii a psychológii. Dôležité je neustále hľadať efektívnejší spôsob, ako hovoriť o transcendentne. Základným problémom celého myšlienkového systému new age je, že pod transcendenciou chápe výlučne autotranscendenciu dosiahnuteľnú v rámci uzavretého vesmíru.
    Pastoračné zdroje. V ôsmej kapitole sú uvedené základné dokumenty Katolíckej cirkvi, v ktorých možno nájsť zhodnotenie myšlienok new age. V prvom rade je to príhovor Jána Pavla II. citovaný v úvode tejto knihy. Pápež uznáva niektoré pozitívne stránky tohto kultúrneho smeru, ako je napríklad „hľadanie nového zmyslu života, nová ekologická citlivosť a túžba prekročiť chladné a racionálne náboženské cítenie“. Na druhej strane však upozorňuje veriacich na niektoré dvojznačné prvky, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou; podľa neho tieto hnutia „venujú malú pozornosť Zjaveniu“, „snažia sa relativizovať náboženskú náuku v prospech akejsi hmlistej predstavy o svete“, „často ponúkajú panteistickú predstavu Boha“, „nahrádzajú osobnú zodpovednosť za vlastné činy pred Bohom zmyslom pre povinnosť voči vesmíru a tým prekrucujú skutočný pojem hriechu a nutnosť spásy prostredníctvom Krista“.91

    6. 2. Konkrétne kroky

    Predovšetkým treba znovu pripomenúť, že všetky osoby a praktiky v širokom spektre new age nie sú rovnakým spôsobom prepojené na teórie tohto hnutia. Podobne označenie new age sa často zneužíva alebo nesprávne používa pri javoch, ktoré by sa mali zaradiť inam. Termín new age sa dokonca občas používa na démonizovanie niektorých osôb alebo praktík. Podstatné je rozlíšiť, ktoré javy, hoci aj voľne spojené s týmto hnutím, odrážajú kresťanskú predstavu o Bohu, o ľudskej osobe a o svete a ktoré im protirečia. Jednoduché odvolávanie sa na new age len podľa názvu znamená málo, ba dokonca nič. Záleží na tom, aký je vzťah jednotlivca, skupiny, praktiky alebo daného produktu k hlavným princípom kresťanstva.

  • Katolícka cirkev vlastní účinnú sieť inštitúcií, ktoré by však mohli byť lepšie využívané. Napríklad jestvuje mnoho pastoračných centier, kultúrnych centier a centier spirituality. V ideálnom prípade by mohli byť využité na riešenie zmätku okolo religiozity new age rôznymi tvorivými spôsobmi, napríklad ako priestor na diskusné a študijné fóra. Musíme, žiaľ, priznať, že jestvujú i prípady, keď sú katolícke centrá spirituality aktívne zapojené do šírenia religiozity new age v Cirkvi. To treba určite napraviť, no nielen preto, aby sa prestal šíriť zmätok a mylná náuka, ale aj preto, aby sa tieto centrá začali efektívne podieľať na šírení pravej kresťanskej spirituality. Navyše katolícke kultúrne centrá sú nielen vzdelávacími inštitúciami, ale aj priestorom na poctivý dialóg.92 Všetkými týmito otázkami sa zaoberá niekoľko vynikajúcich špecializovaných inštitúcií, sú to cenné zdroje, ktoré by sa mali veľkoryso podeliť s oblasťami bez takýchto možností.
  •  
  • Nemálo skupín new age využíva akúkoľvek príležitosť na to, aby svoju filozofiu a činnosť vysvetľovali druhým. Na stretnutia s týmito skupinami sa treba starostlivo pripraviť a majú sa na nich zúčastňovať osoby, ktoré sú schopné vysvetľovať katolícku vieru a spiritualitu, no zároveň kriticky pristupovať k mysleniu a praxi new age. Je nesmierne dôležité overiť si dôveryhodnosť osôb, skupín a inštitúcií, ktoré vyhlasujú, že ponúkajú uvedenie do new age a informácie o tomto hnutí. V niektorých prípadoch totiž to, čo sa začalo ako nezaujaté skúmanie, sa skončilo aktívnou podporou a obranou alternatívnych náboženstiev. Niektoré medzinárodné inštitúcie sa aktívne podieľajú na kampani, ktorá má napomôcť rešpektovanie náboženskej rôznosti, a požadujú právny status náboženstva pre isté diskutabilné organizácie. To zapadá do predstavy new age o postupnom prechode do nového veku, v ktorom obmedzený charakter jednotlivých náboženstiev nahradí nové, univerzálne náboženstvo alebo spiritualita. Pravý dialóg však už od samého začiatku rešpektuje odlišnosť a nikdy sa nesnaží zakrývať rozdiely, zmiešavajúc dovedna všetky náboženské tradície.
  •  
  • Niektoré miestne skupiny new age nazývajú svoje stretnutia „modlitbovými skupinami“. Tí, ktorí sú na takéto stretnutie pozvaní, majú hľadať znaky pravej kresťanskej spirituality a dávať si pozor, aby neprebehol žiadny iniciačný obrad. Tieto skupiny využívajú nedostatočnú teologickú a duchovnú prípravu niektorých osôb na to, aby ich postupne pritiahli k niečomu, čo môže byť v podstate formou falošného kultu. Kresťanom treba vysvetliť, čo je pravým predmetom a obsahom modlitby – v Duchu Svätom prostredníctvom Ježiša Krista k Otcovi – , aby mohli správne posúdiť zámery „modlitbovej skupiny“. Kresťanská modlitba a Boh Ježiša Krista sa budú dať potom ľahko odlíšiť.93 Mnohí sú presvedčení, že keď si „požičajú niečo“ z orientálnej múdrosti, nehrozí im žiadne nebezpečenstvo, avšak príklad transcendentálnej meditácie by mal viesť kresťanov k opatrnosti, aby sa nevedomky nedali ovplyvniť iným náboženstvom (v tomto prípade hinduizmom), hoci jej propagátori neprestajne zdôrazňujú, že je nábožensky neutrálna. Problém nespočíva v tom, že sa niekto učí, ako meditovať, ale v predmete či v obsahu meditačného cvičenia, ktorý jasne vymedzuje, či sa vzťahuje na Boha zjaveného Ježišom Kristom, alebo na nejaké iné zjavenie, či jednoducho na skryté hĺbky vlastného ja.
  •  
  • Náležité uznanie si zasluhujú i kresťanské skupiny, ktoré podporujú starostlivosť o zem, pretože je Božím dielom. Otázke úcty voči stvorenstvu sa možno tvorivým spôsobom venovať aj v katolíckych školách. Avšak mnohé z toho, čo tvorí najradikálnejšie prvky ekologického hnutia, nie je ľahké dať do súladu s katolíckou vierou. Vo všeobecnosti platí, že starostlivosť o životné prostredie je znamením obnovenej pozornosti voči tomu, čo nám Boh daroval, a vari aj potrebným znakom kresťanskej starostlivosti o stvorenstvo. „Hlbinná ekológia“ je však často založená na panteistických a občas i gnostických princípoch.94
  •  
  • Začiatok tretieho tisícročia ponúka skutočný kairos pre evanjelizáciu. Mysle a srdcia ľudí sú nezvyčajne otvorené vierohodným informáciám o kresťanskom chápaní čias a dejín spásy. Nemalo by však byť hlavnou prioritou zdôrazňovať, čo v iných chápaniach chýba. Skôr je potrebné neustále sa vracať k prameňom našej viery, aby sme dokázali správne a primerane predstavovať kresťanské posolstvo. Môžeme byť hrdí na to, čo všetko nám bolo zverené, a musíme vedieť odolať tlakom prevládajúcej kultúry, ktorá chce, aby sme tieto talenty ukryli do zeme (porov. Mt 25, 24 – 40). Jedným z najužitočnejších nástrojov, ktorý máme k dispozícii, je Katechizmus Katolíckej cirkvi. Navyše máme aj obrovské dedičstvo v podobe ciest k svätosti v životoch kresťanských mužov a žien minulosti i súčasnosti. Tam, kde bohatý kresťanský symbolizmus s jeho umeleckými, estetickými a hudobnými tradíciami ešte nepoznajú alebo sa naň už pozabudlo, musia ešte veľa urobiť sami kresťania, ale aj tí, ktorí hľadajú skúsenosť s Božou prítomnosťou alebo si ju chcú lepšie uvedomovať. Dialóg medzi kresťanmi a prívržencami new age bude plodnejší, ak bude brať do úvahy príťažlivosť všetkého, čo súvisí s emóciami, a symbolický jazyk. Ak je našou úlohou poznávať a milovať Ježiša Krista a slúžiť mu, je veľmi dôležité začať dobrou znalosťou Písma. No najistejšou cestou, ako dať kresťanskému posolstvu zmysel, je stretávanie sa s Pánom Ježišom v modlitbe a vo sviatostiach; sú to okamihy, v ktorých sa náš život posväcuje.
  • Hádam najjednoduchším a najbežnejším prostriedkom, ktorý sa priam ponúka, aby sme po ňom siahli, a ktorý môže byť dokonca tým najúčinnejším, je čo najlepšie využiť bohaté kresťanské duchovné dedičstvo. Veľké rehole majú v oblasti meditácie a spirituality dlhú tradíciu, ktorú by mohli záujemcom sprostredkovať formou rôznych kurzov alebo pobytov v rehoľných domoch. Čiastočne sa to už deje, no je potrebné to ešte rozšíriť. Pomáhať ľuďom pri ich duchovnom hľadaní ponukou overených techník a skúseností pravej modlitby by mohlo viesť k dialógu, v ktorom by sa odhalili bohatstvá kresťanskej tradície a možno by sa pritom objasnilo i mnohé z new age.
    Jeden z predstaviteľov new age použil živý a užitočný obraz, keď prirovnal tradičné náboženstvo ku katedrálam a new age k svetovému veľtrhu. Hnutie new age predstavuje pre kresťanov výzvu, aby kresťanské posolstvo vyniesli z katedrál na trhovisko pokrývajúce celý svet. Tento obraz predkladá kresťanom pozitívnu výzvu, pretože vždy je pravý čas prinášať posolstvo z katedrál ľuďom na trhovisko. Samozrejme, že kresťania takúto výzvu nepotrebujú a nemajú na ňu čakať, keď naozaj chcú priniesť posolstvo Ježiša Krista tým, ktorí hľadajú odpovede na svoje otázky, duchovný pokrm, čo by ich nasýtil, alebo živú vodu. Keď však použijeme spomenutý obraz, musia kresťania, nasýtení slovom a sviatosťami, vyjsť z katedrál a vnášať evanjelium do všetkých oblastí každodenného života. Omša sa skončila: „Iďte v mene Božom!“ V apoštolskom liste Novo millennio ineunte Svätý Otec upozorňuje na veľký záujem o spiritualitu v dnešnom sekularizovanom svete a na to, akým lákavým spôsobom odpovedajú na tento dopyt iné náboženstvá. Rozvíja túto tému ďalej a obracia sa na kresťanov s výzvou: „My, ktorí sme dostali milosť veriť v Krista, ohlasovateľa Otca a Spasiteľa sveta, máme povinnosť ukazovať, k akým hĺbkam môže viesť vzťah k nemu“ (33). Pre tých, ktorí si na trhovisku sveta vyberajú z náboženských ponúk, sa stane kresťanstvo príťažlivým predovšetkým vďaka svedectvu členov Cirkvi, vďaka ich dôvere, pokoju, trpezlivosti a srdečnosti, ako aj vďaka ich konkrétnej láske k blížnemu, ktoré sú plodmi ich viery, živenej opravdivou osobnou modlitbou.

     

     

     

  •