Caritas e veritas - Láska a pravda

I. „Na Boží obraz“

356 Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; (1703, 2258) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote.(225) Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti:
„Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho. Veď z lásky si ho stvoril(295) a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné Dobro.“

357 Keďže je človek stvorený na Boží obraz,(1935) má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva(1877) s inými osobami. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho.

358 Boh všetko stvoril pre človeka; (299) ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie:(901)
„Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie. Pre neho boli stvorené nebo i zem a more a všetko ostatné stvorenie: človek, na ktorého spáse Bohu tak záležalo, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna, a neprestal vynakladať všetko úsilie, kým ho nevyzdvihol do výšin a neposadil po svojej pravici.“

359 „V skutočnosti sa tajomstvo človeka(1701) stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova:“
„Blažený Apoštol [Pavol] dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus…(388, 411) Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je [druhý] Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Prvý Adam, posledný Adam: ten prvý má počiatok, tento posledný nemá koniec, lebo v skutočnosti tento posledný je prvý, ako sám hovorí: ,Ja som prvý a ja som posledný.“

360 Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu.(225, 404) Boh totiž „z jedného urobil celé ľudské pokolenie,(775, 831, 842) aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17,26):
„Úchvatný pohľad, ktorý nám umožňuje kontemplovať ľudské pokolenie v jednote spoločného pôvodu od Stvoriteľa…; v jednote prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a spoločného poslania v tomto živote; v jednote toho istého bývania, čiže zeme, ktorej bohatstvo môžu na základe prirodzeného práva využívať všetci ľudia, aby sa mohli živiť a povzniesť sa k väčšiemu vzrastu; a napokon v jednote nadprirodzeného cieľa, samého Boha, ku ktorému majú všetci smerovať, a [v jednote] prostriedkov, ktorými by raz mohli dosiahnuť tento cieľ… a aj v jednote toho istého vykúpenia, ktoré všetkým štedro poskytol Kristus.“

361 „Tento zákon ľudskej solidarity a lásky“ (1939) nás uisťuje, že všetci ľudia sú si aj pri bohatej rozmanitosti osôb, kultúr a národov naozaj bratmi a sestrami.


II. „Jeden z tela a z duše“

362 Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná.(1146, 2332) Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Teda Boh chcel celého človeka.

363 Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život (1703) alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie Božím obrazom: „duša“ znamená duchovný princíp v človeku.

364 Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“;(1004) je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha.
„Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa.(2289) Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí považovať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“

365 Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť.

366 Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; (1005) nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.(997)

367 Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“(2083) (1Sol 5,23), keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu). „Duch“ znamená, že človek je od svojho stvorenia zameraný na svoj nadprirodzený cieľ a že jeho duša je schopná byť bez vlastnej zásluhy pozdvihnutá do spoločenstva s Bohom.

368 Duchovná tradícia Cirkvi zdôrazňuje aj srdce,(478, 582, 1431, 1764, 2517, 2562, 2843) a to v biblickom zmysle, vyjadrujúcom hĺbku bytosti, kde sa osoba rozhodne alebo nerozhodne pre Boha.
http://www.katechizmus.sk/index.php?action=getk&kid=490

33 Človek: svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu,(2500) zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia,(1730, 1776) túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha. V tom všetkom poznáva znaky svojej duchovnej duše.(1703) „Keďže zárodok večnosti, ktorý [človek] v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu,“ (336) jeho duša môže mať pôvod jedine v Bohu.

KKC260

260 Posledný cieľ celého Božieho poriadku(1050, 1721) spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica.(1997) Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23):
„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (2565)

KKC363

363 Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život (1703) alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie Božím obrazom: „duša“ znamená duchovný princíp v človeku.

KKC367

367 Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“(2083) (1Sol 5,23), keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu). „Duch“ znamená, že človek je od svojho stvorenia zameraný na svoj nadprirodzený cieľ a že jeho duša je schopná byť bez vlastnej zásluhy pozdvihnutá do spoločenstva s Bohom.

KKC382

382 Človek je „jeden z tela a z duše – corpore et anima unus“. Učenie viery tvrdí, že duchovná a nesmrteľná duša je stvorená bezprostredne Bohom.

KKC625

625 Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1,18):
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutný následok prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“

KKC626

626 Keďže „Pôvodca života“, ktorý bol zabitý, je vskutku ten istý ako „Živý, ktorý vstal z mŕtvych“, bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom(470, 650) oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“

KKC997

997 Čo znamená „vstať z mŕtvych“? Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu,(366) i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou.

KKC1004

1004 V očakávaní toho dňa telo a duša veriaceho majú už účasť na dôstojnosti byť „v Kristovi“.(364) Z toho vyplýva, že treba mať v úcte vlastné telo, ale aj telo blížneho, najmä keď trpí:(1397)
„Ale telo… je pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?… Nepatríte sebe… Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6,13-15.19-20).

KKC1005

1005 Aby sme s Kristom vstali z mŕtvych, musíme s Kristom umrieť, musíme sa „vzdialiť z tela a bývať u Pána“(624) (2Kor 5,8). Pri odchode, ktorým je smrť, sa duša oddelí od tela.(650) Opäť sa spojí so svojím telom v deň vzkriesenia mŕtvych.

KKC1016

1016 Smrťou sa duša oddelí od tela, ale pri vzkriesení Boh dá nášmu premenenému telu neporušiteľný život, keď ho opäť spojí s našou dušou. Ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, aj my všetci vstaneme z mŕtvych v posledný deň.

KKC1034

1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41).

KKC1323

1323 „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvale zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ (1402)

KKC1386

1386 Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová: „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea – Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu:
„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri,(732) veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

KKC1402

1402 V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo:(1323) „O sacrum convivium in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius, mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur – Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou, Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy.(1130)

KKC1698

1698 Východiskom a cieľom tejto katechézy(426) má byť vždy Ježiš Kristus, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). S pohľadom upretým vo viere na neho môžu veriaci v Krista dúfať, že on v nich uskutoční svoje prisľúbenia a že keď ho budú milovať láskou, akou ich miloval on, budú konať skutky, ktoré zodpovedajú ich dôstojnosti:
„Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou Hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.“
„Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21).

KKC1718

1718 Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu(27) po šťastí. Táto túžba má božský pôvod.(1024) Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.
„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“
„Akože ťa teda mám hľadať, Pane?(2541) Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“
„Jedine Boh nasycuje.“

KKC2002

2002 Slobodná iniciatíva Boha(1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
„Tým, že si si odpočinul na siedmy deň po svojich veľmi dobrých dielach, hoci si ich stvoril bez činnosti, hlas tvojho Písma predpovedá, že aj my po našich dielach, ktoré sú veľmi dobré preto, že si nám ich ty daroval, v sobotu večného života si odpočinieme v tebe.“ (2550)

KKC2318

2318 „V Božej ruke je duša všetkých bytostí aj duch každého ľudského tela“ (Jób 12,10).

KKC2819

2819 „Božie kráľovstvo…(2046) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17). Posledné časy, v ktorých žijeme, sú časy vyliatia Ducha Svätého. Od tej chvíle sa začal rozhodný boj medzi „telom“ a Duchom: (2516)
„Iba čistá duša môže povedať s dôverou:(2519) ,Príď kráľovstvo tvoje.‘ Lebo kto počul Pavlove slová: ,Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele‘ (Rim 6,12) a ukázal sa čistý vo svojich činoch, myšlienkach a slovách, môže povedať Bohu: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘“

KKC2847

2847 Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5,3-5), a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti. Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením.(2284) Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3,6), kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.
„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne… No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“